Cena za najväčší kinematografický prínos
Film:
Emigranti
Cenu za najväčší kinematografický prínos udelila päťčlenná študentská porota švédsko-nórsko-dánskej koprodukcii, filmu Emigranti.
Historický, ale i tak trochu a čoraz viac súčasný termín „Zem Zasľúbená“ sa často používa na označenie Ameriky, najmä v kontexte „Amerického sna“ a myšlienky, že Amerika ponúka príležitosti pre prosperitu a úspech tým, ktorí sa rozhodnú prísť tam žiť. Realita Americkej, ale vlastne akejkoľvek nedomácej skúsenosti, však nie vždy zodpovedala prisťahovaleckému ideálu a konceptu „Zeme Zasľúbenej“.
Cenu však chápme ako jasný odkaz pre režijno-kameramanskú spoluprácu režiséra Erika Poppeho a kameramana John Christian Rosenlunda. Prístup ku kameramanskej práci charakterizuje ich dôraz na dĺžku a šírku záberu a jeho plynulé observatórium, presadzuje panoramatickosť a prirodzené osvetlenie, skúma vzťah medzi ľudstvom a prostredím, subjektom a objektom.
Áno, emigrácia a jej témy majú vo filme dlhú a bohatú históriu a dlhú a bohatú budúcnosť ešte len pred sebou. Výzvy a ťažkosti, ktorým čelia tí, ktorí opúšťajú svoje domovy na ceste za hľadaním lepšieho života, kultúrne a sociálne zmeny, ktoré sú výsledkom takejto cesty boli, sú a budú výzvami a ťažkosťami filmárov.
Film Emigranti teda túto tematiku výsostne a ľudsky aktualizuje. Aktualizuje ju nielen cez prizmu tematickú, ale inovuje aj výrazom-obrazom, inovuje jednotlivo a motivicky, inovuje inak. Je to malý krok pre Emigrantov, veľký skok pre kinematografiu.
Ďakujeme. Thank you. Vi tackar dig (ŠVÉDČINA). Vi takker deg (NÓRČINA). Vi takker dig (DÁNŠTINA).
Maximilán Hrmo
Cena za najoriginálnejšie spracovanie scenára
Film:
NIČ
Prehliadka severských filmov ani tento krát nesklamala a priniesla množstvo zaujímavých audiovizuálnych diel. Niektoré zaujali kreatívnym stvárnením, niektoré hereckým výkonom, niektoré štylistickými prostriedkami, ideou, jednoduchosťou, odkazmi na súčasnosť či schopnosťou vyvolať silnú emóciu. Ako študentská porota sme sa zhodli, že spomedzi originálnych filmov, ktoré tohtoročné Scandi ponúklo, si Cenu za najoriginálnejšie spracovanie scenára zaslúži práve dánsky thriller Nič.
Snímka, režírovaná Trine Piil, ktorá stála tiež za scenárom, a Saemusom McNally je adaptáciou populárneho rovnomenného románu dánskej spisovateľky Janne Teller z roku 2000, jeho myšlienky však ani po viac ako dvadsiatich rokoch nezostarli a bez problémov sa uchytili v prevedení zasadeného do súčasnosti. Nič prostredníctvom príbehu ôsmakov, čeliacim existenčnej kríze, ktorú sa snažia detsky naivným a nerozvážnym spôsobom zahnať, ponúka mnohovrstevnatý príbeh s rozsiahlymi interpretačnými možnosťami. Témy sa tu množia a navzájom prepájajú, okrem ústredných nihilistických úvah sa upozorňuje na chýbajúci dialóg medzi deťmi a dospelými, odkazuje sa na nátlak okolia či nástrahy dospievania. Film vytvára množstvo paradoxov, to, čo malo deti spojiť, vyústi v rozpad ich vzťahov, tí, ktorí sa mali najviac zaujímať, len mávli rukou, dobrý úmysel splodil krutosť, popieranie zmyslu zmysel stvorilo a snaha ho nájsť naopak priniesla bezvýznamné obete. Dej je preplnený bizarnosťami a absurdnosťou, až by sa mohlo zdať, že niektoré situácie či správanie postáv je úplne nezmyselné, no treba mať stále na pamäti, že centrálnou zápletkou je práve absencia zmyslu. Snímka diváka opakovane vzýva hľadať vo veciach zmysel a zároveň ho spochybňuje, je skeptická voči jeho prítomnosti či už v umení, náboženstve, materiálnych veciach, ľudských činoch alebo existencii všeobecne. Vo filme však nejde len o nejaké zdĺhavé filozofovanie nad zbytočnosťou nášho bytia, tvorcovia tiež počas celého projekčného času skvelo pracujú s napätím, ktoré je navyše prítomné až v dvoch rovinách. V prvej, kde je každá ďalšia obeta za cieľom zhromaždenia hodnotných vecí brutálnejšia a pomstychtivejšia, neustále graduje a v druhej zostáva prítomná v úzadí aj počas momentov emočného vydýchnutia, kedy neustále čakáme, či sa skupinke podarí presvedčiť spolužiaka, že na niektorých veciach predsa len záleží.
Nič sme sa rozhodli oceniť, pretože v nás zanechal Niečo. Dosiahol to najmä funkčným prepojením motívov bezvýznamnosti a zmyselnosti, vďaka ktorým nadobúdajú jednotlivé scény protirečivé významy a ktoré aj po nástupe záverečných titulkov nútia k zamysleniu nad tým, čo, a či vôbec čosi, je v živote skutočne dôležité.
Nina Ulická
Cena poroty
Film:
Letné svetlo a potom príde noc
Island sa na tohtoročnom festivale Scandi síce pýšil iba jedným titulom, no treba povedať, že patril v rámci súťažnej kategórie k snímkam, ktoré s nami zarezonovali najviac. Letné svetlo a potom príde noc v sebe nenesie výbušné prvky Johana, explicitne negatívne komentovanie mladej generácie trpiacej narcistickými (a inými poruchami), ani prekrásne zábery zachytávajúce ľudí hľadajúcich lepší život na druhej strane sveta. Ponúkol nám však pohľad na malý zapadákov, islandskú dedinku, ktorú obývajú všakovaké individuá. Ich svojskosť podtrhuje fakt, že všetci obyvatelia sú roztrúsení naprieč kopcami tejto nádhernej krajiny. Film vznikol na motívy rovnomenného knižného hitu autora Jóna Kalmana Stefánssona a, ako sme iste mnohí stihli prostredníctvom iných románov zistiť, severania naozaj vedia písať. Preto ani nie je také prekvapivé, ako aj samotná adaptácia oslovila práve každodennými, obyčajnými životnými príbehmi postáv, ktoré sprvu vôbec nemusia pôsobiť zaujímavo alebo napínavo. Po pár minútach vás však má v hrsti a až do konca svojej stopáže sa ju nebude únuvať otvoriť - a vám to vôbec nebude prekážať.
Film síce nenaplnil atribúty iných súťažných kategórií, no zanechal v nás nepríjemne trpký pocit z možnosti jeho nedocenenia pred ďalšími potenciálnymi divákmi. Zvláštnosť a zároveň čaro drámy Letné svetlo a potom príde noc sa len ťažko vyjadrí bez toho, aby ste film sami videli - azda aj preto od nás získava špeciálne ocenenie študentskej poroty.
Tereza Kravecová
Cena za najlepší film
Film:
Bombastický Johan
Ak je niekto odlišný v prostredí odľahlej dedinky, mnohokrát vedie ťažký život. Cesta k šťastiu tak býva náročná a hlavná postava Johan, ktorého všetci od malička neznášajú, má tú cestu rôzne kľukatú. Škandinávska kinematografia nám prináša pohľad do uzavretej komunity uviaznutej v lone nórskych fjordov a dedinských životov, z ktorých srší severský chlad a rezervovanosť. Komediálne prvky badať v neočakávaných chvíľach. Johanova záľuba vo výbušninách pobaví, i keď ide o morbídny humor. Režisér Hallvar Wittzø, absolvent Nórskej filmovej školy, pred 12 rokmi zožal úspech nomináciou na cenu akadémie za krátkometrážny film Transatlantická trúba. Napriek dlhoročnej pauze, z tohto filmu prevzal humor a typologizáciu hlavnej postavy. Utiahnutý severan sa spolu s krajinkou a dedinou stávajú jeho autorským rukopisom. Explozívna komédia je postavená na scenári napísanom spisovateľom Erlendom Loem, ktorý je v Nórsku známy svojimi novelami plnými humoru a naivity. Čoraz viac ich však obohacuje o temnejšie témy a satirickú kritiku Nórskej spoločnosti, ktorú badať aj vo filme. K zváženiu svojho postoja mu možno dopomohla pracovná skúsenosť z psychiatrickej liečebne. Závidiaci poštár, zakomplexovaný učiteľ, ukrivdená vozíčkarka a ďalšie postavy zobrazovali negatívu spoločnosti, ktorá však nieje tak skazená aby sa medzi jej členmi nenašli empatické výnimky s dobrými úmyslami.
Porota pozostávajúca z nás, študentov filmových štúdií si vybrala tento film na základe jeho jasne odkomunikovanej témy, ktorej jazyku rozumie široké publikum. Ocenili sme predovšetkým fungujúce gagy a teda morbídny humor, pri ktorom sa divák niekedy chce prestať smiať. Ide však o postavy vo filme, nie skutočných ľudí a tak si môžete pokojne rozhýbať bránice. Nákazlivý opakujúci sa hudobný motív, hrá v ušiach i po odchode z kinosály a vytvára v divákovi spojenie s týmto krajom. Herecké výkony ťahá najmä skúsený Pål Sverre Hagen, známy napríklad z Kon-Tiki, alebo Boj snežného pluhu s mafiou. Film neprináša do sveta kinematografie technické inovácie, či nezvyčajné prepojenia vyúsťujúce do nových záverov, avšak súhrou zrozumiteľnosti a inakosti, docielil vo svojej kategórii výhru.
Prajem nevyspytateľne výbušný zážitok!
Eduard Slamka
Cena za najautentickejší herecký výkon
Film:
Je mi zo seba zle
„Ženy sú rovnako zaujímavé ako muži, niekedy možno ešte viac...“ tvrdí Kristine Kujath Thorp, antihrdinka najnavštevovanejšieho filmu tohtoročného Scandi- Je mi zo seba zle. Čierna komédia, bez štipky romantiky a s veľkou dávkou odvahy, na čele s hlavnou ženskou postavou Signe, odhaľuje temné zákutia narcistickej poruchy skrývajúce sa pod jej kožou. Kristine Kujath Thorp, známa už z predošlého ročníka tohto podujatia hlavnou rolou v titule Ninjababy, tentokrát pod režijným vedením Kristoffera Borgliho, opäť získava mimoriadnu divácku pozornosť, pre ktorú by ňou stvárnená postava Signe aj zabíjala. Režisérovi Kristofferovi Borglimu sa v okruhu úspešných umelcov a jednej servírky podarilo nastaviť zrkadlo súčasnej spoločnosti. Snaha jednotlivca, o to nebyť v tomto svete neviditeľný, má najrôznejšie podoby, egocentrická Signe vďaka výnimočne autentickému hereckému výkonu jej predstaviteľky presvedčivo zobrazuje extrémnu verziu takejto snahy. Na svojej ceste za „zaslúženým“ uznaním prekračuje akékoľvek akceptovateľné hranice a zároveň napĺňa všetky predpoklady na úspešnú zápornú hrdinku. Thorp, túžiaca spolupracovať s režisérom snímky už niekoľko rokov dozadu, svoju nadobudnutú príležitosť stať sa antipatickou ženou v hlavnej role Borgliho filmu vyžmýkala do poslednej kvapky. Naša „hrdinka“ divákov vystavuje, na základe jej brutálnych rozhodnutí počas filmu, silnej emočnej jazde oscilujúcej medzi otrávenosťou a nenávisťou voči jej postave. Signe ako divák nenávidíte, ale nenávidíte ju v tom najlepšom slova zmysle, pretože viete, že daná herečka vie čo robí a svoju prácu si plní skvele. Dokonca tak majstrovsky, že si od nás vyslúžila cenu za najautentickejší herecký výkon spomedzi všetkých filmov, ktoré Scandi ponúklo. Talentovaná nórska herečka, ktorá mimochodom aktuálne hrá v pripravovanom filme po boku už svetoznámeho Madsa Mikkelsena, rolou v Je mi zo seba zle narúša klišé mužského antihrdinu, ba čo viac, dokazuje, že i ženy antihrdinky sú vo filmoch zaujímavé a žiadané, nehľadiac na to, či im je zo seba zle...
Vanessa Suchá
